Ani 46 gólov najlepšieho strelca ligy Václava Nedomanského im nepomohlo k lepšiemu umiestneniu. Takisto k tomu im „napomohol“ po dlhých rokoch v bratislavskom mužstve odchod veľkej brankárskej legendy Vlada Dzurillu, ktorý nechcel naďalej súperiť s Marcelom Sakačom o post brankárskej jednotky. Marcel bol mladší, počítalo sa s ním aj do reprezentácie, takže v Slovane dostával zákonite viacej príležitostí. Vlado tvrdil, že na najvyššiu súťaž u nás ešte má, lenže paradox pre vedenie Slovana bol ten, že týmto prestupom posilnia svojho konkurenta. Preto boli také úvahy, že nech Vlado ide, ale radšej do druhej ligy...
Do zahraničia sa vtedy takmer vôbec neprestupovalo a Vlado ešte chcel hrať hokej na najvyššej úrovni, a preto sa po istých peripetiách nakoniec ocitol v mužstve s veľkou tradíciou – v brnenskej Komete. Aj keď v reprezentácii sa s Vladom už nepočítalo, ale v novom mužstve potvrdil, že je to ešte stále vynikajúci ochranca svätyne v mužstve.
Hlavne jeho zásluhou si Kometa zabezpečila štvrté miesto. Čo bol pre tento tím najmä v poslednej dobe po ústupe z čelných priečok veľký úspech a fanúšikovia v Brne si Vlada hneď obľúbili a tešil sa veľkej popularite. Aj keď v Komete hral ešte stále bývalý kapitán československej reprezentácie Josef (Pepčo) Černý, ale v útoku bola už hlavná ťarcha na Rišovi Fardovi, v obrane to dobre viedol ďalší reprezentant Olda Machač. Bola to skvelá partia chlapcov v kolektíve, na ktorý si Vlado rýchlo zvykol. Spomínam si, ako sa raz Vlado Dzurilla vyjadril, keď po prvýkrát vstúpil na bratislavský ľad pred fanúšikov inak, ako ich hráč. Spočiatku sa obával, že ho vypískajú, ale domáce obecenstvo ho už pred ohlasovaním zostáv privítalo potleskom. Vedelo, že ich nesklamal, iba proste riešil problém svojho ďalšieho chytania v našej lige a v pokračovaní svojej kariéry. Vtedy večer prvý zápas na štadióne Odbojárov Brno vyhralo a v hľadisku neraz zaznel známy pokrik, ktorý sa roky zvykol ozývať: Dzuuuriiiilaaa... Olééé!
Brnenskí fanúšikovia, ako aj funkcionári sa nádejali, že v ďalšej sezóne im ešte väčšmi pomôže získať zašlú slávu aj ďalšia osobnosť československého hokeja Václav Nedomanský, ktorý aj privolil možnosť po ukončení štúdii príchod bližšie k domovu. Ale o tom až neskôr...
Ako spomínam vyššie, košické mužstvo prvýkrát v histórii skončilo v tabuľke pred Slovanom, aj keď práve pred sezónou im odišla dlhoročná brankárska opora, ako už aj jednotka našej reprezentácie, Jirko Holeček. Jirko už dávnejšie chcel ísť domov do rodnej Prahy, takže mu oceliari vyšli v ústrety. Brankársku štafetu v mužstve prevzal odchovanec Popradského hokeja Pavol Svitana, ktorý si úspešne začal plniť túto povinnosť a hráči VSŽ v ňom hneď mali spoľahlivú oporu. Preto si dovolili najmä na domácom ľade hrať otvorený - útočný hokej. V tomto vynikal najmä útok neustále reprezentačného čakateľa Beďa Brunclíka. Lenže stále viac sa začal presadzovať aj tretí útok, v ktorom hrali bratia Imrich a Vincent Lukáčovci. Predovšetkým, ani nie dvadsaťročný Vinco mal veľký hokejový dar a to strieľanie gólov. Preto svojou hrou si získal u fanúšikov veľký obdiv a uznanie. Začalo sa vravieť, že keď Beďo má vždy na repre pôde takú smolu, takže čochvíľa môže v národnom mužstve zastať si svoje miesto práve mladý Vinco.
VSŽ nemali iba útok, ale aj obrancovia Šandrik, Šterbák a Faith vynikali na svojich postoch. Jano Faith neskôr prešiel do útoku a úspešne si plnil úlohu stredného útočníka. Už tradične boli tribúny Ladislava Trojáka zaplnené tak, že prevyšovali ich kapacitu. Ľudia sa na hokej šinuli v takom počte, že často kapacita zimného štadióna nestačila, preto pred štadiónom prekvital na lístkoch čierny obchod. Veď kto by nechcel vidieť takúto peknú podívanú a víťazstvá domáceho mužstva, ktoré napríklad v tejto sezóne pripravilo dve prehry staronovému majstrovi Dukle Jihlava, ktorá v tejto sezóne veľa bodov na súperových klziskách nepostrácala.
Po skončení ligových zápolení sme fanúšikovia rýchlo zabudli na súperenie mužstiev medzi domácimi mantinelmi a zamerali sme sa na vrchol sezóny MS, ktoré sa uskutočnili vo Fínskom meste Helsinki.
Toto mesto bolo posledným vystúpením V. Nedomanského v drese ČSSR na Majstrovstvách sveta, kde bol s desiatimi gólmi najlepší strelec nášho mužstva. Potom po šampionáte v lete nelegálne odišiel spolu s R. Fardom za more, kde po začiatkoch v konkurenčnej WHA hral potom aj v mužstvách NHL. Pretože sa do NHL dostal až po tridsiatke nebol už takou hviezdou, akou sa od neho očakávalo, keby odišiel ešte v šesťdesiatych rokoch... Rišo Farda si už nezvykol na v zámorský hokej a po sezóne sa vrátil do Európy, kde po odpykaní osemnásťmesačného trestu nášho hokejového zväzu, ktoré naši bývalí hokejisti dostali a vzťahovalo sa to na všetky mužstvá spadajúce pod IIHF, začal potom hrať vo Švajčiarsku.
V tomto období bol už rok čo rok úbytok švédskych a z časti aj fínskych hokejistov do mužstiev NHL a konkurenčnej WHA. Aj keď sa hokejové zväzy spomínaných krajín bránili ich odlivu hráčov do zámorských celkov, ale prakticky nemohli proti voľnému pohybu osôb do zahraničia nič robiť, navyše keď WHA a NHL nepodlieha IIHF. Lenže zásluhou širokej a kvalitnej hokejovej základne v týchto štátoch sa celkom úspešne darilo zaceľovať odchody niektorých opôr ďalšími hráčmi. Zasa na druhej strane mali nové talenty možnosť skoršieho vstupu do repre, čím mohli vo svojom hokejovom raste rýchlejšie napredovať.
Napokon aj naše vedenie tiež nechalo niektoré dlhoročné opory doma a v reprezentácii sme sa s nimi rozlúčili. Týkalo sa to hlavne Jardu Holíka, Jana Klapáča a Vlada Dzurillu. Vlado nebol na MS už ani pred rokom. Takisto Horešovského, ktorého výkonnosť sa strácala, po dlhšej odmlke nahradil Jan Suchý. Aj keď po dlhšej pauze v lige zahral výborne, ale na šampionáte už jeho výkony boli iba tieňom z predchádzajúcich rokov na vrcholových podujatiach, keď vtedy na nich patril stále medzi najlepších obrancov sveta.
Z Tesly Pardubice sa hneď po boku v útoku V. Nedomanského objavil sotva dvadsaťročný Vladimír Veith, ktorý patril k veľkým nádejam československého hokeja. Ale jeho nádeje sa nakoniec nenaplnili a po ukončení kariéry v mladom veku zomrel. Napriek istej obmene kádra sme na šampionáte mali prekvapujúco najstarší tím, ale nebol až taký starý, aby nemohol zvládnuť dané úlohy. Ba naopak, bol to zrelý kolektív, mal hráčov v ktorých sme mali presvedčenie, že tentokrát by to mohlo vyjsť.
Mužstvo po prvý krát viedla nová dvojica trénerov Karel Gut a Ján Starší, ktorá na rozdiel od svojich predchodcov zvolila otvorenejší, útočnejší hokej.
Prvú časť sme prešli bez straty bodu, aj keď práve proti domácim Fínom sme raz zaváhali a na ľade prehrali. Lenže domáci brankár Wetzel použil neoprávnený prostriedok, dopoval, takže nakoniec sme vyhrali kontumačne 5:0 a do odvetných zápasov sme šli bez straty bodu. Najmä výsledok proti večnému rivalovi ZSSR, ktorý sme vyhrali presvedčivo
7:2 – keď sme po druhej tretine viedli 6:0 - bol vynikajúci. V ten deň bolo Česko-Slovensko jednoducho pánom na ľade, súperovi nič nedovolilo a Rusi už v priebehu druhej tretiny boli grogy a na uterák. Razom sme sa po tomto zápase stali favoritmi MS.
Ošiaľ radosti bol medzi fanúšikmi, ako aj hráčmi ČSSR po tomto stretnutí veľký, lebo poraziť ZSSR a navyše takýmto spôsobom bolo vždy niečo viac, ako výhra nad ktorýmkoľvek iným mužstvom. Veď aj deti na ulici sa zväčša hrali na zápasy ČSSR – ZSSR... a ako Rusov porážajú. Na tomto turnaji dopoval aj švédsky hokejista Ulf Nilsson v zápase s Poľskom, ktorý Poliaci tiež vyhrali 5:0 kontumačne. Spomínaný hráč ešte aj s krajanom Hedbergom po majstrovstvách odišiel do NHL, takže sa vyhol trestu od IIHF, ktorý dostal spoločne s fínskym gólmanom. V mužstve Troch koruniek nastal ešte jeden rozruch, a to nedovoleným užívaním reklamy na dresoch. Dokonca severania pohrozili odchodom zo šampionátu, ale rýchlo si uvedomili následky takéhoto konania. Takže radšej odstránili reklamu a pokračovali ďalej.
Aby ešte toho všetkého nebolo dosť, tak v druhej časti šampionátu začali stávkovať pracovníci domácej televízie. Takže na našu potvoru zápas Švédsko – ČSSR sme sledovali ako za starých čias, prostredníctvom Československého rozhlasu. Nakoniec, o to aby majstrovstvá prebehli dôstojne a televízia začala vysielať, sa pričinil sám fínsky prezident pán Urho Kekkonen, ktorý bol doma veľmi populárny a mal veľmi blízky vzťah k športu. Dokonca nebolo u neho zvláštnosťou, že si v zime išiel medzi verejnosť zabehať na bežkách, alebo v lete si s obyčajnými smrteľníkmi zahral volejbal.
Lenže nám to nepomohlo, lebo po prehre so Švédskom 0:3 sme už ďalší zápas so silným súperom nevyhrali, lebo sme si zasa proti tomuto družstvu vybrali jeden smolný deň.
Skrátka bol to ďalší v rozhodujúcej chvíli jeden spackaný zápas. V hokejovej verejnosti sa hovorilo, že už po koľký krát sme to na vrcholovom podujatí mali tak dobre rozbehnuté a zasa jeden výkyv... Už sa rozprávalo, že náš tím potrebuje asi špeciálneho psychológa, aby vedel pripraviť chlapcov na tento dôležitý vrchol tak, aby prešlo úspešne celým týmto snažením. Aj Sovieti niekedy zaváhali, hlavne s nami. Ale vždy, keď išlo do tuhého, teda v rozhodujúcom zápase, sa vedeli pripraviť a vybičovať k takému výkonu, že im napomohlo získať zlatu medailu.
Tento spomínaný rozhodujúci zápas proti svojmu najväčšiemu rivalovi sme nezačali zle. Od úvodnej tretiny sme viedli 1:0. Lenže akosi sme sa príliš skoro začali spoliehať na kvality nášho brankára, ako aj na dobre prepracovanú obranu. Hrali sme na výsledok, ktorý proti takému mužstvu ako bola zborná málokedy niečo znamenal. Dlho sme odolávali až nastal rozhodujúci moment, keď sme za stavu 1:0 dostali v oslabení od Michajlova gól nohou. Nebolo to žiadne odrazenie, ale kopol ho tam kapitán nášho súpera a pán rozhodca Kompalla z NSR na prekvapenie všetkých ho uznal. Takže nielen kanadskí profesionáli zo série storočia, keď ich tiež vraj poškodil, ho nenávideli.
Tento neregulárny gól, ktorý fínska televízia nespočetne krát opakovala, našim hráčom príliš nahlodal psychiku. Hráči sa zamerali na protesty a prestali sa venovať takému nasadeniu na hru, ako vždy proti tomuto súperovi bolo potrebné.
O niekoľko málo chvíľ prešiel po ľavej strane do našej tretiny A. Jakušev, vystrelil a puk na veľké prekvapenie skončil za Holečkom. Aj keď to bola strela spred nášho hráča, ale Holeček takéto strely a z takého uhla chytal s prehľadom, lebo mal na puk aj dostatočný výhľad.
Toto nás už celkom zlomilo! Potom sme dostali aj tretí gól a tretiu tretinu sme už my, ako aj spokojní Rusi, iba dohrali. Všetko bolo jasné, že nebudeme Majstri sveta, ani Európy a získame strieborné medaily. Čo bol prakticky spred roka o jeden stupienok vyššie, ale že už o našom umiestnení bolo rozhodnuté, zrejme preto sme už nenašli ďalšiu motiváciu a posledný zápas s domácim Fínskom tiež prehrali.
A čo stále ambiciózni Fíni, ktorí boli doma a chceli konečne získať nejakú medailu?
Tí zakopli s Poliakmi, remizovali s nimi jeden zápas, ako aj so Švédmi iba jeden bod získali. Práve tieto dva body im chýbali, aby získali vytúženú medailu. Skončili znova na zemiakovom štvrtom mieste.
Skončili sa 41. MS v hlavnom meste Fínska, Helsinki, ktoré sa hrali už tradične za účasti 6 účastníkov dvojkolovo.
Súťaž opustilo mužstvo NDR, ktorú nahradili hokejisti USA.

Za najlepších hráčov šampionátu boli vybraní:
Treťjak (ZSSR) – L.E. Sjöberg (Švédsko) – Nedomanský (ČSSR)
All stars: Larsson (Šv.) – Vasiljev (ZSSR) , Sjöberg – Martinec, Nedomanský, Jakušev (ZSSR)

ČSSR – Holeček (Sparta), Crha (Pardubice) – Machač (Brno) 2, Pospíšil (Kladno), Bubla (Litvínov) 1, Kužela (Slovan), Suchý (Jihlava) 2, Dvořák (Č. Budějovice), Neubauer (Plzeň) – Veith (Pardubice) 2, Nedomanský (Slovan) 10, J. Holík (Jihlava) 5 – Martinec (Pardubice) 9, Farda (Brno) 2, B. Šťastný (Pardubice) 6 – Ebermann (Plzeň) 4, Hlinka (Litvínov) 9, Augusta (Jihlava) – Kochta (Sparta) 2, Paleček (Pardubice). Tréneri: Gut, Starší. (obaja tréneri bez klubu)
Za menom hráča číslo - počet gólov
Športu zdar a hokeju zvlášť!

Zdroj: vlastný + overované „Malá encyklopedie ledniho hokeje – Karel Gut, Václav Pacina, Olympia 1986“

Pokračovanie nabudúce...